O tom co ma tesi-trapi na nasom malom-velkom Slovensku
blog.galeriaslovakia.eu/bloger
Počet zobrazení: 1640 | Pútavosť: 5.32

Slovenský tanier

Vracali sme sa autom z Bratislavy na východ a zastavili sme sa v novej krásnej kolibe pod Martinskými hoľami na krátku prestávku. Ešte sme tam neboli, tak sme sa potešili, že vyskúšame niečo nové a konečne nájdeme miestečko, kde sa budeme radi zastavovať (zatiaľ sa nám také nepodarilo nájsť). Keď sme odchádzali z koliby, už to tak dobre nevyzeralo. A asi  ani pohľad na nás. Bol som totiž dosť rozzúrený. Manželka mala na mňa blbý pohľad ešte týždeň potom, lebo som bol naštvaný najmä na seba, že som zase nevydržal s nervami a ona ma nezastavila.  Musím s tým niečo robiť. Akosi už nevydržím toľko, ako predtým. Za starých čias, keď jedlo stálo pár korún, by som bol rád, že som sa vôbec nejakého jedla dočkal a teraz ma len hodinové čakanie vytočilo tak, že rozmýšľam o ľudskej,  resp. slovenskej podstate.

 

Ale trochu po poriadku. Do Bratislavy sme s manželkou vyrazili za našimi mladými a ja popri tom vybaviť niečo služobne. Návšteva našich mladých mala dôvod, dve významné udalosti v ich živote, ktoré sme tak trochu chceli s nimi osláviť. Akosi sa ľuďom v Bratislave darí lepšie ako ľuďom na východe. A mladí idú tam, kde sa darí. Vyzerá to, že už všetko mladé je preč z východu.

Celkove na nás Bratislava pôsobila blahobytne. Veľa sa stavia, nové autá i ľudia vyzerajú trochu ináč. Vidieť to aj na tom, že už dokonca v novootvorených značkových predajniach s oblečením (ktoré sme v zahraničí predtým obchádzali),  v  nových obchodných super- hyper-mega centrách (o akých sa nám predtým ani nesnívalo), sa ľudia spravajú úplne prirodzene a nepozerajú najprv na visačky s cenami. Vyskúšajú si to, a keď sa im to páči, berú to. Bolo vidieť aj rady pred pokladniami, a to ma môj svetaznalý syn poučil, že vo Viedni by sa to dalo kúpiť lacnejšie.

Prvý deň sme sa vybrali  poprechádzať do starého mesta. Cudzie jazyky zneli večernou starou Bratislavou. Terasy plné ľudí, žiadny stôl voľný. Občas manželka do mňa strčila, pozri kto tam sedí. Nebol to žiadny náš známy, ale nejaká slovenská celebrita. Teraz ich tak voláme, lebo dlhodobé školenie z celebrity campu nás už naučilo používať tento výraz. Preto sa manželka potešila, že vidí sedieť pri stole na terase kaviarničky  blonďavú celebritu neznámeho pohlavia v mužskej spoločnosti, o ktorej by sme sa bez celebrity campu ani nedozvedeli, že existuje. Mal som taký pocit, že pre naše celbrity je to asi spoločenská nutnosť sa ukázať v nočnej víkendovej starej  Bratislave. Alebo im to možno platí staré mesto, aby prilákalo viac ľudí? Ale pre nás normálnych ľudkov je to príjemné spestrenie a aspoň chvíľku máme pocit, že sme tiež súčasťou ich virtuálneho sveta slávy a bohatstva.

Konečne jeden stôl voľný v kaviarničke  na najkrajšom námestí starého mesta. Síce ceny tomu aj zodpovedajú, ale štyri pivá snáď zvládneme. Vedľa sedeli nejakí angličania, prekvapivo ešte celkom sympatickí, potom prišla skupinka postarších nemecky hovoriacich, do toho džavot slovenskej zlatej mladeže a  krásne osvetlené upravené námestíčko. Závan príjemnej atmosféry, akú sme ešte v Bratislave nezažili. Ešte dokonca aj pred našim stolom prebehli dve celebrity, manželia, dlhšie bývajúce v Prahe. Jej starší manžel už akosi za manželkou nestíhal,  i keď sa nevzdával a v behu sa jej snažil niečo vysvetliť. Ale manželka je teraz veľmi veľká slovenská celebrita v najsledovanejsej televízii a najsledovanejšom programe, tak sa s tým bude musieť asi zmieriť, keď sa rozhodol pre Prahu a je teraz trochu mimo. A že manželkin návrat na slovenské nebo vyžaduje zrejme aj jej beh cez nočnú víkendovu  Bratislavu.

A dokonca nám v kaviarni neskazilo posedenie ani to, že hneď vedľa nás pri stole sedela politická celebrita. Teraz už skôr politická mŕtvola. Mám pocit, že až tak veľmi jej to nebolo príjemné na rozdiel od ostatných celebrít, že ju občumujú normálni ľudkovia. Asi ju neplatilo staré mesto. Ale potom nerozumiem, prečo sa vytŕčala na hlavnom námestí. Možno skôr čakala, že si ju všimne iná, ešte nie celkom odstavená politická celebrita.

Ale ináč pohodička. Obsluha bola milá a rýchla. Dokonca nás potešilo, že k nám prehovorila anglicky, aj keď sme my s ňou rozprávali po slovensky. Zaslúžila si sprepitné 5 %, ako ma poučil môj svetazbehlý syn.

 

Druhý večer sme sa vybrali na slávnostnú večeru do gréckej reštaurácie. Vybrali ju mladí, vyznajú sa. Ale musíme uznať, aj keď sú nám bližšie iné cenové skupiny, bol to dobrý výber, učíme sa. Nebolo plno, to asi preto, že nie je v centre. Ale ináč posedenie výborné, atmosféra nám trochu pripomenula dovolenku, i keď sme si samozrejme uvedomovali, že sme v Bratislave. Nechali sme si od obsluhy vysvetliť, čo je aké jedlo.  Obsluha bola veľmi milá, vysvetlila všetko, doporučila vínko, jedlo, stále úsmev na tvári. Filozofovali sme, že to určite nie je Slovenka. Nebola to totiž krásna deva podla slovenských štandardov, ale pritom veľmi sympatická. Tak sme sa aj niečo dozvedeli o gréckej kuchyni, ktorú z dovoleniek síce trochu poznáme, ale v Grécku sme nikdy nemali odvahu sa spýtať , čo si to vlastne objednávame. Objednali sme nakoniec tanier s rôznymi gréckymi jedlami pre štyri osoby. Vraj v Grécku jedia z jedného taniera všetci, ako sme si prečítali v texte na úvodnej strane jedálneho lístka. Pomáha to utužovať vzťahy.

Dokonca aj do gréckej reštaurácie  prišla jedna celebrita, pôvodom z krajného východu, bývajúca teraz v Kanade. Mali sme tému na rozhovor, tá mladá, čo s ním sedí je jeho dcéra, alebo… Ale nešli sme sa spýtať. Ale zrejme, keď sa s ňou vybral do reštaurácie mimo centra a sadol k trochu zakrytému stolu v kúte, asi to jeho dcéra nebola. Čo tak niekam brknúť a zajtra sa o tom možno dozvieme niečo viac v bulváre? Chudák slovenská celebrita.

Bol to skutočne krásny a nezabudnuteľný večer. Raz za čas si takto posedieť s mladými, keď na nedeľný obed k nám ich nemôžeme pozvať.

Obsluha si samozrejme zaslúžila sprepitné 5 %, ako ma poučil môj svetazbehlý syn a ja v dobrom rozmare, nech to stojí čo to stojí, som si myslel, že by si zaslúžili aj viac. Na východe by som sa určite tak nikdy neutrhol. Ale čo keď už sme v Bratislave, trochu sme mimo, v inom svete. No stálo to zato.

Na druhý deň  pred obedom vyraziť spät na východ, aby sme to do večera stihli. S nami sa vracal aj jeden zástupca mládeže na východ. Len na krátko, vybaviť niečo nutné v mieste trvalého bydliska a rýchlo späť.

Pred Vrútkami sme zbadali hneď pri ceste krásnu drevenú kolibu. Akurát vhodný čas na krátku regeneráciu zo zápchy v Bratislave, ródea na diaľnici a autokrose na stavbe diaľnice pred Žilinou. Pri tom rýchlo niečo zjest a čo najskôr pokračovat v našej ešte štvorhodinovej ceste. Zvonku koliba vyzerala dobre, veľmi dobre. Potešili sme sa , vyskúšame niečo nové. Vo vnútri bolo plno, ale vonku na terase sme našli tri miesta pri stole s dvoma mladými krásavicami. Keď sme si sadli, po chvíli čakania sme si povšimli, že ľudia pri stoloch nesedia v pohode. Moc ani nerozprávajú, ale sedia pootočení, na pol zadku a hrajú hru, kto prvý zbadá čašníka a dokáže ho privolaľ. Ak sa objavil čašník, rýchlo vzal niečo zo stola a rýchlo zmizol bez toho, že by zavadil o pohľad hosťov, ktorí sa snažili o očný kontakt. Postupne prichádzali a odchádzali stále iní čašníci, a tak už po chvíli nebolo jasné, ktorý je ten pravý. Všetci sa totiž tvárili, že tam nepatria a len prišli niečo odniesť, čo potrebujú niekde inde. Koliba mala ešte totiž poschodie a aj reštauráciu vo vnútri. Vyzerá to, že čašníci pochopili hru a nedali sa len tak ľahko privolať k stolu. Tak sme sa spýtali našich spolustolovníkov, či čakali dlho. Jedna z krásavíc nám vysvetlila, že tiež pracuje ako čašníčka v tejto kolibe, ale dnes ma voľno. Že normálne sa tu veľmi nečaká, ale keď je veľa ľudí,tak asi dlhšie. Ale ak by to bolo dlhšie tak, že nám to donesie ona. Máme známosť, potešili sme sa (čo už viac Slováka poteší). Sme na tom lepšie, ako ostatní hostia. Tak sme poslušne čakali, kým konečne prišla čašníčka a vypočula si bez zapísania, čo si želáme. Potom ešte prehodila pár slov s kolegyňou pri našom stole, že si vraj nejaký … sťažoval. Fuj, stále sa nájde nejaký mudrc na tom Slovensku, čo sa sťažuje, pomyslel som si. Potom sú čašníčky naštvané a je to ešte horšie. Akože pre nás ďalších hosťov. A potom sme si všimli, že čašníčky sú fakt dosť naštvané. Že sa vyhýbajú očnému kontaktu s hosťami,  nebolo ich nadpozemsky krásnym zjavom. Dve čašníčky, mladé slovenské dievčatá v slovenských krojoch, boli fakt krásne, presne podľa vyžadovaných slovenských štandardov. Len vytesať do kamena. Zrejme to bolo aj hlavné kritérium pri výbere nových čašníčok majiteľom koliby. Ale, ako som si všimol, nieže sa vyhýbali len očnému kontaktu, ale vyhýbajú sa kontaktu s hosťom vôbec. Dalo sa to tiež pozorovať ako, keď sa čašníčka zastavila pri inom stole, kde sedela už dobre nabrúsená partia, ktorá sa niečoho domáhala (nechápem čoho). Partia sa snažila prelomiť chladnú krásu početnou prevahou tým, že sa snažili s čašníčkou diskutovať a rázne argumentovať všetci naraz a niektorí dokonca povstali. Ale chladnú krásu nezlomili.

Nápoje sme dostali hneď. Pri čakaní na polievku sme ich aj vypili (aj keď sme si mysleli,  že si ich dáme k jedlu) a začali pomaly filozofovať, že polievku by už mohli doniesť. Dostali sme vysvetlenie od spolustovníčok, že majú systém postupného objednávania. Kuchár preberá postupne celé objednávky z kôpky objednávok a potom naraz pripravuje jedlo pre jednotlivých hostí. My sme skúšali odborne s nimi diskutovať, že polievku by mohli doniesť skôr. Veď jej majú plný hrniec. Hosť by sa trochu najedol, bol by menej agresívny a ľahšie by sa mu čakalo na hlavné jedlo. Zdá sa, že v tej chvíli sme našu známosť začali tak trochu strácať. Asi úplne sme ju stratili, keď sme začali diskutovat na tému systému obsluhy v kolibe. Prečo jeden čašník neobsluhuje určité stoly, ale stále tu behá iný čašník. Spolustolovníčka  nám povedala,  že na jej smene to tak majú zariadené. Ale, že s tou najviac zamračenou čašníčkou sa nedá. Robí tu krátko, každého poúča, nedá sa s ňou dohodnúť. Že včera mali celý autobus maďarov, nerozumeli im ani slova a vybavili ich za 45 minút, pochválila sa. Uznanlivo sme prikývli hlavami, ale potom náš svetaznalý zástupca mládeže začal vysvetľovať, že keď bol cez prázdniny na brigáde v USA, tak celú reštauráciu mali rozdelenú na sektory, o ktoré sa každý staral, nikto sa nikomu nemiešal do jeho hosťov, atď. Ale už pri slove sektory naše spolustolovníčky, akosi stratili záujem o naše múdre rady a za chvíľu dofajčili a odisli. Tak sme zostali sami na pospas osudu. Po dlhšej chvíli nám doniesli polievku.  Trvalo to dlho, ale už je naša objednávka v kuchyni na rade, slaáa! Ešte sme ani nezačali jesť polievku a už tu dokonca bol prvý tanier aj s hlavným jedlom. Takže rýchlo zjesť polievku, aby nám nevychladlo. Dojedli sme polievku, ale manželka, že ešte počká, kým nám donesú. Ale po chvíli pochopila, že plnená lokša nechutí studená, a tak sa do nej pustila. Hypnotizovali sme ju pohľadom, ale aj tak jej chutilo. Manželka už je skoro najedená  a zjavne aj spokojnejšia. My menej,i keď sa s nami podelila. Čakanie pokračuje. My sa rozprávame, pokukujeme občas, či nenesie ďalšie jedlo, ale v podstate pohoda. Pred nami pohľad na Martinské hole, na tráve pri kolibe pobehujú deti. Romantika. I keď tie deti pobehovali asi ani nie z radosti z krásnej prírody, ale skôr, že ich už to čakanie nebavilo. Ale v pohode, čakáme. Po hodnej chvíli donesie postarši čašník ďalši tanier pre našu mládež. Trochu divné, že to nosia postupne, ale snáď donesú aj mne. Bola to veľká porcia veľkého pravého slovenského kolena (to ešte mládež môže), tak sme boli radi, že môžeme mládeži pomôcť. Koleno dojedené, dokonca poorezávané kúsky, ktoré by sme určite inokedy nejedli. A čakáme, čakáme, ... Manželka ma ukľudňuje, pred  mládežou sa snažím tváriť dôstojne. Ale nedá sa. Konečne sa objavila krásna deva,u ktorej sme si objednali. Odpoveď bola, že strašne veľa ľudí si objednalo halušky, tak sa musí  čakať. Zvláštne, kuchára v slovenskej kolibe zrejme prekvapilo, že si veľa ľudí objednalo halušky. Vypleštil som na ňu oči a poradil, že nech si vyvesia na kolibu oznam, že na halušky sa čaka hodinu a majú problém vyriešený. Nikto ich s haluškami nebude otravovať. Už sa začínam štartovať, hmm, to nevyzerá dobre.

Oproti sedela celebrita, (manželka ju hned spoznala), nepomohlo jej to, že je celebrita. Prišli tesne po nás a ešte tiež trpezlivo čakali. Skôr si myslím, že celebrita to má ešte ťažšie. Ja som sa mohol predvádzať, nikto ma predsa nepozná. Ak by sa sťažovala celebrita, hneď by boli titulky v bulváre, že jej sláva stúpla do hlavy. Tak celebrita len pokývala nenápadne hlavou, že mám pravdu a obzrela sa, či to niekto nevidel. Hold nemajú to ľahké slovenské celebrity.

 

Čas pomaličky uteká a ja si začínam všímať, ze halušky sa nosia. Ale stále iní čašníci a nesú to iným hosťom. Objavil sa už švtrtý čašníl s taniermi, možno to nesie konečne mne. Ale zase vedľa. Veď tí prišli po nás a čo im to nesie. No predsa zase halušky. Nevydržal som to, manželka ma nestihla zachytiť. Vbehol som dnu a pri pultíku pri kuchyni v pohode stáli všetci čašníci. Vysvetlil som situáciu, o ktorú sa samozrejme chápavo zaujímali všetci ostatní čašníci, okrem našej krásnej devy, ktorá  kamsi hneď odbehla. Tak som sa  vrátil  k stolu, snaď utekala pre slovenský tanier. Ale omyl, znovu sa to zopakovalo, čas pomaličky uteká, halašky sa nosia hosťom, čo prišli po nás, atd. Nevydržal som to znova, manželka ma znova nestihla zachytiť. Keď ma pri pultíku videla čašníčka, čo brala našu objednávku, tak zmizla okamžite. Ďalší … čo sa potrebuje sťažovať. Už druhý krát, to je teda … Ujal sa ma postarší čašník, asi najskúsenejší v riešení konfliktov a hneď položil otázku: “U koho ste si to objednávali?”. Tu som sa zarazil. Čo som udavač? Veď čašníčka ma videla, tak snáď si spomenie, že nám ešte dlhuje slovenský tanier. Sklopil som uši a odišiel k stolu. Keď som odchádzal, ešte som začul hlášku staršieho čašníka smerom do kuchyne: “ Zase ten slovenský tanier”. Tiež som ešte začul komentár, ktorý to vyvolalo v kuchyni. Ale im sa nedivím, robia čo vedia a čo nevedia, tak to by mal riešiť ich vedúci.

Sedeli sme pri stole, snažili sa o nezáväznú konverzáciu, ale akosi sa nedarilo. Ak sa niekto objavil vo dverách, hneď sme všetci otočili hlavy, či je to pre nás. Keď už k tretiemu stolu boli donesené halušky (síce, len jeden tanier, ale tí ľudia prišli po nás!!!), tak som zase vyrazil a na manželku sa ani nepozrel. Od pultíku sa rozpŕchli všetci čašníci a zostal tam zase ten najstarší. Vedel som, čo sa ma chce spýtať,  a tak som hneď začal, či tu majú nejakého vedúceho a či s ním môžem rozprávať. Nevyviedlo ho to z miery, len som počul ako znovu v kuchyni dal do pľacu hlášku o tom … čo je tu kvôli slovenskému tanieru zas. Vyšiel podsaditejší, na krátko ostrihaný vedúci, v krátkych nohaviciach. Nič z toho, čo som faktograficky popísal (dĺžku času čakania, počet urgencií,…) nevyvracal, nič nespochybňoval, ale hneď ako ostrieľaný obchodník ponúkol zľavu.  Keď videl, že asi o prachy mi nejde, ale že začínam byť fakt naštvaný vytiahol ďalší tromf. Vypime si! Na moju chladnú reakciu, že som tu neprišiel si s ním vypiť,ale sa rýchlo najesť, tak skúsil ešte, že je horúco, veľa ľudí a podobne. Naučené objektívne príčiny, čo nás (Slovákov) nútia, aby sme niečo zbabrali a mali sa (my Slovaci) stále horšie ako ostatní. To predsa musí pochopiť každý blbec a Slovak zvlášť. Ja som to nepochopil a prerušil ho, že by to tu mal niekto aj riadiť, keď systém sám nefunguje a keď to ľudia nevedia. Tieto moje kecy, ale už asi boli mimo jeho rozsah chápania a už nereagoval. A keď ešte dodal, že si mal otvoriť radšej autoservis a nie reštauráciu, z očí sa mu vytratil posledný, aj keď nútený, záujem. Diskusia so mnou už bola pre neho len strata času, otočil sa a bez slova odišiel. Nedivím sa, na jeho mieste by som si jednu uťal.

Ale asi sa v ňom predsa len niečo pohlo a za chvíľu sme mali slovensky tanier na stole. Nevyzeral zle a keby sme ho dostali bez tejto predohry, tak by som ho aj z chuti zjedol. Všetky slovenské dobroty (pirohy, údené gule so slaninkou, bryndzové halusky, aj trochu kapustičky) na jednom tanieri. Ale nevládal som ho dojesť a tak mi spolustolovníci pomohli (aj tak uz medzitým vyhladli). Tak sme nakoniec jedli všetci z jedného taniera, ale z iných dôvodov ako v gréckej reštaurácii. Na platenie prišla slovenská deva v kroji pomerne rýchlo. Ináč slovenský tanier nebol až taký lacny v porovnaní s gréckym tanierom pre štyri osoby v  gréckej reštaurácii v Bratislave. Zaplatili sme, nedali ani korunu sprepitné slovenskej deve v kroji a vydržali jej úškrn (fakt konečne dobrý výkon a konečne trochu citu).

Všimli sme si pri odchode, že na dverách koliby bol rukou písaný veľký oznam: “Prijmeme čašníčku za výhodných platových podmienok”. A na krátky čas, som si už pomyslel ja. Pochybujem, že im tam mladé krásne slovenské devy vydržia dlho. S takým zjavom sa tu predsa nebudú otravovať a pôjdu pracovať do zahraničia do lepších reštaurácií, kde niekto ocení ich krásu.

Potom už len sadnúť do auta a dúfať, že romatickú cestu údolím Váhu prežijeme. Trochu som sa ukľudnil, až pohľadom na Vysoké Tatry. Môžeme byť Slováci na ne hrdí.  Ale stačí asi len pohľad z diaľnice. Obávam sa, že pri ich návšteve by ma zrejme čakalo rovnaké dobrodruzžtvo ako v kolibe pod krásnymi Martinskými hoľami. Ale vlastne celé Slovensko je krásne, len my si stíle na niečo sťažujeme.

Fakt načo mi to bolo?

Síce manželka ma utešuje, že niekto by im to predsa mal povedať, veď  tam chodia aj zahraniční turisti. Ale prečo práve ja?

 

 

návrat späť...?

Počet príspevkov: 0 Pridaj príspevok

Ak chcete pridať príspevok do tejto diskusie, musíte sa prihlásiť.
O autorovi
bloger

Clovek vychodny...
Rubriky
Kalendár
<< Február 2020 >>
Po Ut Str St Pi So Ne
          1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29  
Hľadaj v blogoch
 
    
Napíšte odkaz
Napíšte odkaz blogerovi

Váše meno/prezývka

Váš e-mail

Predmet

Text odkazu

Kontrolný reťazec*:

Prihlásenie
meno
heslo
Akcie